Charita či dobrovoľníctvo je často spájané s náboženstvom
Východiská darcovstva sú podobné, majú spoločný základ. Istá zhoda existuje aj s charitatívnymi tradíciami pretrvávajúcimi v moslimskom prostredí a takisto v judaizme.
Všetky cirkvi a náboženstvá si vytvárali inštitúcie, normy a tradície, ktorými formovali svoju charitatívnu činnosť. Spoločné korene kresťanstva, židovstva i islamu do istej miery sú dôvodom, prečo aj charitatívne správanie sa týchto komunít je do istej miery podobné, pričom každá má svoje odlišnosti, ktoré sa ďalej vetvia podľa vnútorných odlišností a vnútorného vývoja toho - ktorého náboženstva.
Príkladom môže byť koncept základín. V minulosti, od vysokého stredoveku bolo aj na území Slovenska bežné používanie základín, ako nástroja, ktorý zabezpečil trvalý zdroj príjmov pre naplnenie verejnoprospešného účelu – napríklad financovanie školy, kňažského seminára alebo nemocnice či kláštora Podobný princíp t.j. určenie kapitálu – majetku na bohumilý účel pozná aj islam (waqf) aj judaizmus. Rovnako na úrovni morálneho imperatívu – spomínané náboženstvá obsahujú v sebe aj normy, ktoré nabádajú k charitatívnemu správaniu sa.
Rozdiely sú viditeľné napríklad v tom, do akej miery, tá ktorá komunita žila ako súčasť establishmentu – moci, a do akej miery bola prenasledovaná. Tento moment je typický napríklad pre židovskú komunitu alebo pre protestantské spoločenstvá, ktoré si v pre ne v neprajnom prostredí, vytvárali mechanizmy podpory svojich komunít. Nie náhodou sú dokumentované najvyššie miery spolčovania a nadácií či základín práve v mestách na Slovensku s významnou nemeckou či židovskou populáciou. Aj tento moment asi zohráva úlohu v tom, že charitatívne správanie sa katolíckej komunity je postavené na princípe pomoci tým, ktorí sú dole, vzhľadom k jej dominantnému postaveniu v spoločnosti a disponibilným zdrojom.
Oproti tomu protestantský model charitatívneho správania v sebe obsahuje aj moment podpory nadpriemerným, a nielen podpriemerným, ale aj citlivosť k menšinám a starostiam menšín. S tým súvisí aj rola jednotlivca a indivídua a jeho schopností, otvorenosti novým vplyvom a ochoty podstúpiť istú mieru rizika.
Podobne, rozdiely sú viditeľné v darcovstve ovplyvnenom byzantínskou tradíciou ortodoxnej cirkvi, ktorá nevytvárala predpoklady na taký typ charity, aký bol dlhodobo stimulovaný katolíckou cirkvou v západnej spoločnosti. Zjednodušene povedané, zdalo by sa, akoby ortodoxná cirkev bola viac prijímateľom darov ako ich poskytovateľom na rozdiel od katolíckej cirkvi, ktorá predstavovala výraznú sociálnu funkciu v západnej spoločnosti od raného stredoveku až po postupnú sekularizáciu vrcholiacu Francúzskou revolúciou.
Z uvedeného sa dá predpokladať, že pre porozumenie týmto tradíciám, je potrebné sa zamyslieť nad ponímaním hodnoty jednotlivca vo vzťahu k spoločenstvu a naopak. Byzantská náboženská tradícia predsa len viac kládla do popredia mystiku, spoločenstvo a zanedbateľnosť jednotlivca voči inštitúciam pričom v západnej tradícií existoval silný prúd zvýrazňujúci analytický racionalizmus, hodnotu jednotlivca a jeho autonómnosť a práva voči spoločnosti.